Vodu káže, víno pije. Kováčova kobyla chodí bosá. Je viacero porekadiel, ktoré vyjadrujú to isté: tí, ktorí sú k nejakej činnosti najviac povolaní, s ňou majú najväčší problém.

Svoju knihu píšem asi dva a pol roka. Dnes mám v Ulysses cca 80 strán materiálu, no dokončeným dielom sa to rozhodne nazvať nedá. Takže napriek tomu, že ubehol čas, za ktorý Dominik Dán stihne vydať 5 bestsellerov, som do istej miery stále len na začiatku.

Nehanbím sa za to. Aj z negatívnej situácie sa snažím vydolovať to pozitívne. Aj tak si myslím, že to má väčšina autorov podobne. Veď schválne, nech zdvihne ruku ten, z ktorého sa kniha len tak vysype a ktorý nezažil nič také ako je autorský blok či podobné problémy.

Za čo som sa hanbila, bola vždy situácia, keď sa ma môj kamarát Peťo pri každom stretnutí dobrosrdečne pýtal, ako pokračujem s písaním. Pár ráz sa mi podarilo vyhovoriť a potom som sa už o to ani nesnažila. Po bleskovom štarte opísanom v prvých článkoch som totiž narazila na tieto problémy:

Moje vs. cudzie sny

Môj mimopracovný čas sa mi istú dobu zdal neobmedzený, a preto mi ani nenapadlo, že by som niečo skrátka nemala čas. Ukázalo sa, že v tejto predstave som sa púšťala do stále nových projektov pre druhých ľudí, ktorí ma o niečo poprosili alebo to bola vynikajúca príležitosť ako zarobiť niečo bokom. Potom logicky išli do úzadia moje osobné plány, ktoré som takto odkladala stále na neskôr.

Pisateľský návyk

Druhým problémom po opadnutí prvého ošiaľu sa ukázalo naplánovať si písanie knihy po pracovnom čase a po sobotách. Keďže sa téme vydávania kníh venujem naplno v práci, po dokončení mojich bežných denných povinností mi už nikdy neostávala žiadna chuť znovu (kreatívne) uvažovať o tom istom.

Postupne sa ale oba problémy vyriešili – ten prvý tým, že moje telo dalo na nejaký čas všetkému stopku. Zatiaľ fungujem v light režime, v ktorom som mimopracovné projekty osekala takmer na nulu. Zároveň som si povedala, že ak sa mám niečomu venovať, tak predovšetkým tomu, čo teší mňa a mojim snom, a preto som postupne bez veľkého haló svoje písanie reštartovala.

Ale už nie po práci, ale pred ňou – každý deň sa snažím aspoň polhodinku venovať písaniu knihy a až potom sa púšťam do bežných povinností. Nikomu to neškodí a mne to pomáha sa stále pomaličky posúvať dopredu.