Keď píšete knihu, cítite veľkú zodpovednosť. Vaše slová budú pôsobiť na každého, kto ju bude čítať. O to viac, ak ide o non-fiction žáner. Jasné, aj román môže vášho čitateľa (emocionálne) poznačiť, ale mám na mysli najmä knihy, v ktorých ľuďom niečo radíte, resp. ponúkate im návod, podľa ktorého sa môžu potom orientovať.

Niekto o rozvoji schopností, niekto o zdravom životnom štýle atď. Čím je táto oblasť osobnejšia, tým väčší rešpekt treba mať – len si predstavte, že v knihe o zdraví poradíte na nejakú blbosť a niekto kvôli tomu ochorie alebo dokonca zomrie.

Pri téme vydania knihy takéto niečo našťastie nehrozí, ale aj tak starostlivo zvažujem, čo spomenúť a čo nie; kde byť podrobná, kde to len preletieť, čo brať vážne a kde si neodpustiť trošku irónie na margo amatérov či zlatokopov.

Dokonca niekedy to zvažujem až tak starostlivo, že to písanie potom ide ako v lete na saniach. Veľmi často je práve toto príčina autorského bloku.

V rôznych príručkach o písaní nájdete, že máte skrátka písať a až po dopísaní celej knihy sa vracať k napísanému. Niečo podobné robím aj ja. Keďže sa snažím každý deň písať aspoň trošku v rámci rozpísanej kapitoly. Neznamená to ale, že zase píšem všetko, čo mi napadne a že sa k tomu vôbec nevraciam.

Ide o to nájsť si ten správny pomer a vždy mať na pamäti, že ide len o koncept, ktorý sa bude ešte niekoľkokrát prerábať.

U mňa sa to týka najmä podnadpisov, lebo keby som ich mala vymýšľať priebežne počas písania, to by boli pre mňa asi stopky, pri ktorých by som dlho stála. Tie podnadpisy skrátka doplním neskôr a taktiež sa postupne uprace samotná štruktúra knihy tak, aby dávala čo najlepší zmysel.

Ak si chcete prečítať 1. kapitolu z mojej knihy zdarma, nechajte mi svoj e-mail: